Dávidoviny

  terez_cita je meno, ktoré je známe ak nie každému knižnému milovníkovi na instagrame, tak určite minimálne jej väčšine 😀 máme toho dosť pred sebou preto sa v úvode nechcem priveľmi rozpisovať. Priatelia, keď vás o Terez bude čokoľvek zaujímať, čo som sa nespýtal, skúste mi napísať a určite, ak Terez odpovie, odpoveď nájdete v úvode najbližšieho rozhovoru 😊 Začneme možno s náročnou otázkou ale som si istý, že je stvorená pre teba. Ako by si opísala knihy? Ale žiadne konkrétne diela. Proste knihy. 😊 Knihy sú zrkadlom duše, knihy majú moc človeka rozosmiať, ale i rozplakať. Sú únikom z reality, ale i odrazom ľudských vlastností. Knihy nám pomáhajú rásť, častokrát nám otvoria oči. V knihách je možné všetko. Nie je žiadnym tajomstvom, že je čítanie všité do tvojho srdca. Zaujíma ma tvoj rekord. Aký je najvyšší počet kníh, ktorý si prečítala za rok? .Za rok prečítam v priemere okolo 70 kníh. Môj rekord je asi tento rok, aktuálne čítam 77. knihu a do konca roka ich ešte určite...

  Lívia Hlavačková, autorka kníh a držiteľka titulu Lady Řádu fantasy a nositeľka meča. K titulu sa určite ešte vrátime. Rád by som začal od začiatku, potom možno skočím do súčasnosti a neskôr do jadra medzi alebo pôjdeme pekne postupne. Tak ako zatiaľ žiadny rozhovor, ani tento nie je nalinajkovaný takže som tiež zvedavý na výsledok. To, čím som si istý, že to bude veľmi zaujímavé. Lívia, už od detstva si sa chcela stať spisovateľkou? Odpoveď zatiaľ rovnako ako naši čitatelia nepoznám, preto svoju otázku doplním. V prípade, že nie, kedy u teba nastal ten zlom, kedy si si povedala „Rada by som sa ňou stala!“? Od detstva som si rada vymýšľala príbehy. Najlepšie sa mi vymýšľali, keď som sa schovala za posteľ v rodičovskej spálni, a tam som ich rozprávala sama sebe, bábikám alebo bratovým autíčkam celé hodiny. Neskôr som niektoré svoje príbehy začala písať, no vždy len tak sporadicky. Pár rokov som písala a potom zasa nie. Nikdy som však nemala ambíciu „stať sa spisovat...

  Dominik Vančo je môj exspolužiak zo základnej školy, človek, ktorý sa nenechal zastaviť na ceste za svojimi cieľmi, ale pre mňa to je hlavne priateľ. Priateľ za ktorého som vďačný. Už na základnej bol rozhodnutý ísť na vysokú školu, kvôli čomu bral štúdium vážne, ale vždy si našiel čas na plnenie svojho ďalšieho sna. Chcel sa stať karatistom. Ním bol už v časoch, kedy sme spolu sedeli v triede za drevenou lavicou. Dominika obdivujem pretože sa stále posúval vpred. Mal som to šťastie vidieť v jeho očiach také úžasné nadšen ie, vždy keď hovoril o svojich cieľoch, že som ani na moment nepomyslel na to, že by sa mohlo stať niečo, čo by mu bránilo v ďalších krokoch na jeho ceste. Prešli roky a dnes študuje na škole, kde študovať chcel a vďaka karate sa dostal aj za hranice nášho malebného Slovenska. Toto bol úvod, ktorý som napísal už dávno a je neaktuálny. Čo sa zmenilo? Dominik už doštudoval. Gratulujem mu. Starý úvod som si ponechal lebo sa vám chcem s niečím priznať. ...