Interview s Dominikom Vančom

 

Dominik Vančo je môj exspolužiak zo základnej školy, človek, ktorý sa nenechal zastaviť na ceste za svojimi cieľmi, ale pre mňa to je hlavne priateľ. Priateľ za ktorého som vďačný. Už na základnej bol rozhodnutý ísť na vysokú školu, kvôli čomu bral štúdium vážne, ale vždy si našiel čas na plnenie svojho ďalšieho sna. Chcel sa stať karatistom. Ním bol už v časoch, kedy sme spolu sedeli v triede za drevenou lavicou.

Dominika obdivujem pretože sa stále posúval vpred. Mal som to šťastie vidieť v jeho očiach také úžasné nadšenie, vždy keď hovoril o svojich cieľoch, že som ani na moment nepomyslel na to, že by sa mohlo stať niečo, čo by mu bránilo v ďalších krokoch na jeho ceste. Prešli roky a dnes študuje na škole, kde študovať chcel a vďaka karate sa dostal aj za hranice nášho malebného Slovenska.

Toto bol úvod, ktorý som napísal už dávno a je neaktuálny. Čo sa zmenilo? Dominik už doštudoval. Gratulujem mu.

Starý úvod som si ponechal lebo sa vám chcem s niečím priznať. Článok, ktorý čítate drží jeden nezabudnuteľný rekord a myslím, že si ho aj dlho udrží. „Aký rekord?“ možno sa pýtate. Prezradím vám to. Tento rozhovor trval rok. Skutočne trvalo rok, aby sme ho dokončili, ale viete čo? Stálo to za to!

Vitajte pri prvom rozhovore, ktorý je z trochu iného súdka. Nebudeme sa baviť o knihách, ale o športe. O športe, ktorý je podľa mňa na Slovensku pomerne neznámy. Áno, poznáme ho všetci ale sledujeme dianie okolo neho?

Od kníh sa presunieme ku karate. Karate si určite zaslúži väčšiu pozornosť. Prečo? Vy ste šikovní a verím tomu, že na to prídete sami.

Ale možno sa mýlim. Možno je u nás karate oveľa populárnejšie, ako si myslím, a Dominik ma presvedčí o opaku.

Každopádne opäť zopakujem vetu, ktorý opakujem s veľkou obľubou: Sny sa plnia. Dominik je jeden z tých ľudí, ktorí mi to dokazujú a za to mu veľmi ďakujem.

Teším sa, že ste znova s nami. Poďme na to bez ďalšieho obkecávania. Želám vám príjemné čítanie a nádherný deň.





Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše. Namiesto pomalého rozbehu začneme hneď naplno, takže... Čo by si si vybral? Mega silu alebo mega rozum? 😀

Zaujímavá otázka 😀 , asi by som si vybral mega rozum. Vďaka nemu by som vymyslel, ako získať aj mega silu a mal by som obe. Ale teraz vážne, zdá sa to ako jednoduchá otázka, ale ja som človek, ktorý žije spôsobom rozvoja telesnej aj duševnej stránky, „sily“ aj „rozumu“, čiže to môže spôsobovať dilemu. Ale keď už musím vybrať jednu z predkladaných možností, tak sa prikláňam k „mega rozumu“, pretože si myslím, že sila bez rozumu by mohla napáchať viac škody ako úžitku.


Radšej by si vedel neobmedzene lietať a dýchať aj vo vesmíre alebo neobmedzene dýchať pod vodou a ponárať sa do najhlbších zákutí oceánov?

Pomaly sa začínam cítiť ako v krúžku mladých filozofov. Odjakživa mám rád more, takže tu je pre mňa výber jednoduchší, vybral by som prieskum oceánov.


Na dovolenke dávaš prednosť leňošeniu na pláži alebo turistike a miestnym pamiatkam?

Na dovolenke si potrebujem hlavne oddýchnuť a mať pocit, že nemusím nič riešiť, nikam sa ponáhľať. Takže pokojne zvládnem byť dva týždne pri mori a v prestávkach medzi čítaním si zaplávať. V posledných rokoch som však našiel záľubu aj v turistike. Už štyri roky po sebe sme s priateľkou absolvovali v lete týždeň vo Vysokých Tatrách a aktívna dovolenka sa mi zapáčila natoľko, že si už leto bez návštevy Tatier neviem predstaviť. Mám rád celý ten proces, prípravu na túru, samotnú túru a aj tá únava potom má svoje čaro. Čo sa týka kultúry, tak mám rád aj historické pamiatky, poznávacie výlety, ale nemám rád, ak je programu príliš veľa. Na týchto výletoch mám najradšej, keď si dáme prestávku v kaviarni alebo cukrárni a tam diskutujeme o tom, čo sme videli. Keď si teraz tak premietnem miesta, ktoré som navštívil, asi si nespomeniem na detaily a historické údaje, ale presne si viem vybaviť, kde sme boli na obed 😀


 Super Dominik, najdôležitejšie otázky, bez ktorých by sa rozhovor nezaobišiel, máme za sebou. 😀 Odteraz už interview začne dávať zmysel. Poďme konečne k tomu, čo určite zaujíma nejedného čitateľa. Ako si ty predstavuješ ideálny deň?

Začal by som asi tým, aby som sa ráno zobudil a necítil sa unaveno 😀. Ideálny deň by pre mňa bol vstať zavčasu a veľa toho za deň stihnúť. Venovať sa aj povinnostiam aj záľubám, a aby mi ostalo trochu času si len tak poležať večer pri nejakom filme, alebo sa porozprávať s rodinou.


V úvode som spomenul, že karate je šport ktorému sa aktívne venuješ. Ako spomínaš na svoje začiatky a čo ťa k tomuto športu doviedlo?

Ako dieťa som mal ideálne predpoklady, aby som sa začal karate venovať. Môj otec pôsobil ako tréner v nitrianskom karate klube Atlant, ktorý v 90. rokoch patril medzi najväčšie na Slovensku. Okrem toho zabezpečoval aj tréningy karate pre športové triedy na Škultétyho škole, kde fungovala športová trieda karate. Keď som mal 5 rokov, tak ma otec zobral so sebou na tréning, nech vidím, ako to tam funguje. Môj záver z tejto skúsenosti bol, že „ako tam tie deti v bielom „srandovne“ skackajú“. Takže začiatok mojej športovej kariéry musel počkať. Veľmi sa teším, že mi rodičia nechali voľnú ruku vo výbere krúžkov a koníčkov, myslím si, že keby ma nasilu zapísali do karate klubu, možno by som pri tom dlho nezostal. Podnet, aby som sa začal karate venovať, prišiel tak nejak sám od seba. Keď som mal 12 rokov som sa dostal do situácie, že som mal pocit, že potrebujem v živote niečo, čo by mi pomohlo sa istým spôsobom rozvíjať, niečo čo by ma posilnilo hlavne po mentálnej stránke, aby som sa prehrýzol aj cez ťažšie obdobie.


A nejak som nad tým neuvažoval, neviem si už presne vybaviť ako mi to napadlo, že chcem skúsiť karate. Možno osud? Čo si však pamätám je, že od prvého momentu som sa tej myšlienky chytil a nepustil sa jej dodnes. Celé leto som tlačil na rodičov, že od septembra chcem začať trénovať. Výber športového klubu bol jednoduchý. Začal som chodiť do karate klubu Kachi Nitra, ktorí viedli karatisti, ktorých môj otec poznal ako deti zo svojich trénerských čias. Prvý tréning som absolvoval 23.9.2008. Dodnes si tento dátum každoročne pripomíname, niečo ako druhé narodeniny 😀. Prvé mesiace boli pre mňa veľmi náročné po fyzickej stránke, keďže dovtedy som žiaden šport aktívne nerobil. Okrem tréningov v klube som ale trénoval navyše doma s otcom, alebo aj sám. Bol som na seba od začiatku veľmi prísny. Učil som sa tak disciplíne a budoval som si pevnú vôľu. Veľmi som za to teraz vďačný, lebo keď si premietnem moje pôsobenie na strednej a hlavne na vysokej škole, tak si myslím, že náročné a krízové situácie som zvládol len vďaka disciplíne a vnútornej sile, ktorú mi karate dávalo a stále dáva.


Ak dobre rátam, tak sa karate venuješ už 12 rokov a bola to v tvojom živote zásadná zmena. Zažil si ešte ďalšie nejaké zlomové momenty v tvojom karate živote?

To je pravda, bez karate by som asi nebol sám sebou. A áno, takých momentov bolo viac, ale myslím si, že je to prirodzený vývoj. Spôsob akým v karate fungujem dnes, je úplne iný ako na začiatku. Prvou takou väčšou zmenou bol štart mojej súťažnej kariéry na jeseň 2009. Odvtedy súťažím s menšími, resp. väčšími prestávkami dodnes.

Ďalej by som rád spomenul  rok 2011, kedy som sa prvýkrát stretol s jedným z najvýznamnejších ľudí môjho karate života. Bol to majster Shihan Leo Lipinski, ktorý žil v Londýne, ale cestoval takmer po celom svete a vyučoval tradičné karate. V 90. rokoch sa s ním spoznal môj otec a v marci 2011 som sa zúčastnil víkendového seminára pod jeho vedením aj ja. Odvtedy som vyhľadával semináre na Slovensku aj v zahraničí, na ktorých vyučoval a snažil som sa rozvíjať nie len tú populárnu športovú stránku karate, ale aj tradičnú, bojovú. Základný rozdiel medzi týmito dvomi prístupmi je v tom, že kým športové karate má pravidlá, obmedzenia a modifikácie tomu zodpovedajúce, tak tradičné karate sa vníma ako prostriedok sebaobrany, ktorý je menej náchylný na zmeny, traduje sa z majstrov na žiakov už desaťročia.

So Shihanom Lipinskim súvisí aj rok 2015, kedy som uňho úspešne absolvoval skúšky na čierny opasok. Bol to pre mňa naozaj významný moment, zúročila sa niekoľkoročná námaha. Ešte viac som sa vtedy utvrdil, že sa chcem venovať primárne tradičnému karate a osvojiť si ho v čo najväčšej možnej miere.

Z toho dôvodu som v roku 2017 prestúpil z nitrianskeho športovo zameraného klubu do Karate Klubu Kretovič Košice, ktorého členovia sa tiež zúčastňovali seminárov tradičného karate a absolvoval som s nimi aj viacero sústredení. Po viacročných kontaktoch som sa spýtal trénera Kretoviča, či by som sa mohol k nim pridať aj oficiálne. Teším sa, že súhlasil, a že ma medzi seba prijali. Jedinou nevýhodou je, že Košice sú pre mňa relatívne ďaleko, a tak som väčšinu času odkázaný na individuálny tréning. Vždy sa ale teším zo spoločných tréningov na sústredeniach a víkendových seminároch. Viackrát som už aj vycestoval na pár dní do Košíc a absolvoval s nimi tréningy.




Bývaš v Nitre, nie je to teda náročné pre teba trénovať samostatne?

Určite je to veľmi náročné. Zo začiatku mi to robilo väčšie problémy, hlavne si udržať motiváciu na 100% výkon. Vždy je jednoduchšie trénovať v kolektíve, kde sa navzájom ťaháte. Teraz som už zvyknutý pracovať sám na sebe, sám pre seba. Vnímam to viac „interne“. Ale tiež je pravda, že nie som celkom odkázaný len sám na seba. S tréningami mi pomáha otec, s ktorým sa o karate rozprávame 90% času. Celých tých 12 rokov sme pracovali a aj pracujeme ako tím. Považujem to za obrovskú výhodu, že mám doma takúto formu podpory. Okrem toho som stále v kontakte aj so skupinou starších nitrianskych karatistov, ktorí už nesúťažia, ale stále cvičia pre radosť, momentálne na Škultétyho škole.




Spomínal si športové a tradičné karate, mohol by si nám ozrejmiť, o čo v karate vlastne ide?

Karate je bojové umenie pôvodom z Japonska, z ostrova Okinawa. V preklade znamená „prázdna ruka“, čo sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi, ale primárne ide o to, že v karate sa nebojuje zbraňami, ale tréningom sa z vlastného tela stáva zbraň. Ide o systém úderov, kopov, blokov, pákových techník a pod. Veľká pozornosť sa kladie na prácu s dýchaním. Takým špecifikom oproti moderným bojovým a sebaobranným systémom je tzv. „KATA“, čo možno preložiť ako „forma“. Sú to zostavy techník a bojových situácii, ktoré ale cvičenec praktizuje samostatne, aby si osvojil potrebnú techniku, koordináciu rúk a nôh, správne „bojové“ dýchanie, koncentráciu, rýchlosť, stabilitu a pod. Po individuálnom zvládnutí techniky sa prechádza na ich nácvik s partnerom, aby si karatista osvojil praktické použitie techník obsiahnutých v KATA. Vyžaduje si to naozaj dlhý a trpezlivý nácvik. O takomto spôsobe tréningu sa zvykne hovoriť aj ako o meditácii v pohybe.

Karate sa preto nedá naučiť ani za rok ani za dva, zlepšovať sa v ňom dá naozaj celý život. Je to sebapoznaní, poznaní vlastných nedostatkov a hľadaní sily pracovať na ich odstránení. Ja to vnímam tak, že disciplína potrebná pre nácvik karate sa prenáša aj do iných oblastí života, štúdia, práce, osobného života. Karate teda môže byť pre človeka prostriedkom na dosiahnutie najlepšej verzie samého seba. Čo sa týka tej športovej sféry, tak sa súťaží v dvoch disciplínach: „kata“ a „kumite“. V súťaži kata ide o individuálnu prezentáciu osvojenia bojových techník, pričom rozhodcovia hodnotia technickú náročnosť, rýchlosť, presnosť, dynamiku, koncentráciu. V kumite ide o športový zápas medzi dvoma súťažiacimi podľa stanovených pravidiel. Ja sa venujem disciplíne kata. Športové kumite som nikdy netrénoval, venoval som sa iba sebaobranej forme zápasu.


Neviem aké znalosti o tomto športe majú naši čitatelia ale ja som doteraz o karate veľa nevedel. Mám však pocit, že je to viac o myslení než o fyzickom bojovaní.

Pravdou je, že myslenie zohráva veľmi dôležitú úlohu. Nie je to len fyzickom tréningu a súbojoch. Je to aj o práci so samým sebou po osobnostnej stránke. Ak by som to mal tak jednoducho povedať, karate do istej miery vychováva. Čo sa mi ale páči, že pre každého môže karate znamenať niečo iné a to je v poriadku. Niekto sa chce naučiť brániť. Niekto inklinuje k vrcholovému športu. Niekto to môže brať ako psychohygienu popri práci. Karate môže byť koníčkom aj životným štýlom. Niekto v tom môže vidieť naozaj len pohybovú aktivitu, niekto sa zamýšľa aj nad tými filozofickejšími aspektami. Cvičia ho muži, ženy, deti, dôchodcovia, každý podľa svojich možností. Čiže každý si môže z toho zobrať to, čo mu vyhovuje, a tak je to v poriadku, myslím si, že by bolo chybou vytvárať nejaké dogmy a odsudzovať niekoho, kto s nimi nesúhlasí.


Máš úplnú pravdu. Aj v literatúre sa stretávame so širokým vnímaním jednej veci, jedného textu, jednej myšlienky. Tú istú báseň môže sto ľudí chápať sto rôznymi spôsobmi a to je dobre. Považujem to za niečo veľkolepé. Všetci sme výnimoční. Už len kvôli tomuto úžasnému javu by bolo nerozumné niekoho odsudzovať za jeho pohľad na daný moment. Ako si už povedal, rozvíjame sa, a to ide najrýchlejšie keď si tvoríme tú svoju cestičku s vlastnými názormi a emóciami, ktoré sa v nás prebúdzajú. Preto keď niekto pochopí moju báseň inak ako som ju myslel ja, nekrútim hlavou a nehovorím „To som tým vôbec nechcel povedať!“ Podľa mňa je úžasné ako poéziu, šport, hudbu a všetko, čo nás obklopuje, chápeme po svojom. Je to úžasné.

Ale vráťme sa trochu k otázkam, ktoré som si pripravil lebo sa neviem dočkať na to, čo mi odpovieš.


Ako máme chápať tú filozofiu, o ktorej si pred tým hovoril?

Úprimne neviem o žiadnom filozofickom texte alebo nejakom sformulovanom učení, ktoré by sa nejakým spôsobom vyučovalo. Poznám však zopár myšlienok od majstrov, ktorí stáli pri zrode karate v podobe, v akej ho poznáme dnes. Páči sa mi napr. myšlienka, že karate začína a končí rešpektom. Súhlasím s tým, bez vzájomného rešpektu by sme sa nepohli. Treba rešpektovať tých skúsenejších a využiť príležitosť sa od nich niečo naučiť, treba rešpektovať aj menej skúsených a snažiť sa zas naučiť niečo ich, treba rešpektovať každého. Tréning karate je cyklický proces, začínaš ako začiatočník a učíš sa od trénerov, keď sa ty sám dostaneš do pozície trénera, tak zase ty učíš nováčikov. Avšak bez toho, aby si niekoho učil, by si v istej fáze ty sám mal problém sa zlepšovať. Tým, že niekoho niečoho učíš, prehlbuješ aj vlastné poznanie. Čiže rola učiteľ – študent je v silnom komplementárnom vzťahu, doplňujú sa. Položím si teraz rečnícku otázku, neplatí to, o čom som hovoril aj v iných životných sférach, napr. v akademickom alebo pracovnom prostredí?

Ďalšou takou zásadou, ktorá by stála za spomenutie, je tzv. mentalita začiatočníka. Znamená to, vždy byť otvorený prijímať informácie a pripravený pracovať na sebe a odstraňovať nedostatky. Pre progres je vždy nebezpečné podľahnúť predstave, že sa už nie je kam posunúť.

O podobných princípoch, by sa dalo hovoriť veľmi veľa, spomeniem ešte v krátkosti zásadu karate nepozná prvý útok. Karate funguje na princípe reakcie, to znamená, že neučí agresivite, učí ako sa s ňou vysporiadať. Považujem to za veľmi dôležité.

Všetko o čom, som doteraz hovoril je môj náhľad na vec. Keby si robil rozhovor s niekým iným, by to pokojne mohol interpretovať úplne inak.


Skús nám ešte priblížiť tvoju súťažnú kariéru

Čo sa týka súťaží, tak najintenzívnejšie som súťažil v rokoch 2013 – 2015. Potom som mal kvôli zdravotným problémom a študijným povinnostiam viacero výpadkov, ale od januára 2020 intenzívne pracujem na mojom návrate na súťažnú scénu. Kým začala pandémia som sa stihol zúčastniť 3 turnajov. Počas karantény som sa naozaj rozbehol v tréningu, takže prinieslo mi to aspoň nejaké pozitívum. Myslím si, že som bol vo výhode teraz ja, keďže celé roky som zvyknutý trénovať v domácom prostredí. Na súťaže spomínam dobre, aj keď stále pociťujem istú dávku nespokojnosti, žeby sa dalo spraviť ešte viac. Mám rád súťaže, pretože ma chodí podporovať rodina a vždy je to pre mňa aj výlet a spoločne strávený čas s nimi. Za najcennejšie úspechy považujem medailové umiestnenia z majstrovstiev Slovenskej republiky a titul Akademický majster Slovenskej republiky 2016.


Sleduješ zápasy a celé dianie v karate, správy, novinky a podobne, alebo sa sústreďuješ len na turnaje a udalosti, ktorých sa osobne zúčastňuješ?

Sledujem intenzívne všetko, čo sa deje. Vďaka youtube a desiatkam skupín na facebooku máme prístup k informáciám. Čo sa týka športového spravodajstva karate ťahá za kratší koniec oproti hokeju alebo futbalu, ktorým sa venuje takmer všetka pozornosť. Je to škoda, lebo Slovensko máva aj medzinárodné úspechy a myslím si, žeby si zaslúžilo viac mediálnej pozornosti.


Ako je to s karate na Slovensku? Ako vnímaš záujem a popularitu tohto športu u nás?

Myslím, si že karate na Slovensku je dosť populárne. Len u nás v Nitre je viacero klubov. Stále sa dokonca znižuje veková hranica, od ktorej deti začínajú trénovať. Športovej stránke karate sa venuje ozaj veľká pozornosť. Mne by sa páčilo, keby sa venovalo viac pozornosti aj tomu tradičnému.


Dominik, spomínal si, že ťa karate priviedlo aj do iných krajín. Kam najďalej si kvôli nemu vycestoval?

Viackrát sme boli na turnajoch a seminároch v Maďarsku, Rakúsku, Poľsku, súťažil som aj v Chorvátsku. Minulý rok som sa vďaka karate dostal aj do Nemecka. Najďalej sme cestovali do Londýna, kde sa každoročne koná v októbri víkendový seminár s japonskými majstrami. Od roku 2013 sme boli zatiaľ každý rok, okrem tohto roku, keďže sa všetky akcie zrušili. Výjazdy do Londýna sú pre mňa výnimočné, pretože celé tie roky tam chodíme ako skupinka, do rovnakého ubytovania, máme obľúbenú reštauráciu. Je to nielen o karate, ale aj o ľuďoch.



  

Aký je najvzácnejší pás, ktorý si získal a aký je jeho význam? Pýtam sa pretože som ukážkový antitalent na športy a veľmi ma to zaujíma 😀

Máme systém farebných opaskov. Je 8 žiackych stupňov, to sú tzv. KYU a rozlišujú sa farbami od bielej po hnedú. Majstrovské stupne tzv. DAN, sa farebne nerozlišujú, pre všetkých 8 majstrovských stupňov sa používa čierny opasok. 1. Dan je prvý majstrovský stupeň, 8. Dan je najvyšší, aj keď v niektorých organizáciách sa udeľuje aj 9. alebo 10 Dan. Ja som momentálne držiteľom 2. Danu. Čím som však starší, tým menšiu váhu týmto stupňom pripisujem. Ono samotné opasky a stupne nemajú žiadnu cenu. Ide o to, čo sa naučíš počas svojej prípravy, to je to cenné. Cieľom majú byť vedomosti a nie certifikát o absolvovaní skúšok. Takže sa snažím hlavne na sebe pracovať, a keď sa vyskytne príležitosť zúčastniť sa skúšok tak určite pôjdem, patrí to k tomu. Mojím cieľom je však byť schopným karatistom, mať z karate radosť a najmä byť dobrým človekom.


Čo všetko chceš v karate dokázať? Čo považuješ za ten najväčší vrchol?

Taký môj osobný cieľ je stále sa zlepšovať. Najradšej by som bol, keby sa nám s otcom raz podarí založiť vlastnú tréningovú skupinu tradičného karate, ktorá by sa možno rozrástla aj do väčšieho formátu. Takže musím ešte veľa trénovať, aby som potom mal čo odovzdávať. Kým mi to vek umožňuje, by som sa chcel ešte aj na súťažnej scéne ukázať a dať najavo, že som nepovedal ešte posledné slovo 😀 , ale súťažiť ma skrátka baví aj len pre radosť. Rád by som vycestoval do Japonska a spoznal trochu tamojšie prostredie.


Prezradíš nám aké, okrem karate, sú tvoje ďalšie ciele v živote?

Protipólom ku karate je v mojom živote akademický život a literárna veda. Momentálne pôsobím na Katedre slovenského jazyka a literatúry UKF v Nitre ako doktorand. Takže sa budem snažiť úspešne absolvovať doktorandské štúdium a v rámci toho by som bol rád, keby sa mi podarí nejaký kvalitnejší výskum, ktorý by som aj mohol publikovať. Začínam na niečom pracovať, ale zatiaľ neprezradím. Baví ma aj vyučovať, samotná príprava materiálov na semináre mi prináša veľa nových podnetov, takže stále sa mám čo učiť. Samozrejme nechcem zabúdať ani na súkromný život a venovať sa popri tom všetkom rodine, lebo tá je najdôležitejšia.



Srdečne ďakujem každému, kto rozhovor dočítal až sem a verím, že keď ste už tu, ste rozhodnutí dôjsť až do cieľa- do úplného záveru tohto, podľa mňa skvelého rozhovoru. Naozaj. Výnimočne neskromne 😀. Dokončenie tohto rozhovoru trvalo rok ale myslím si, že výsledok za to stojí. Som u niečo múdrejší. A čo si myslíte vy?

Podeľte sa o váš názor- zaujíma ma, čo si myslíte 😊

Prajem si aby to bol pre vás príjemne strávený čas. Ak sa vám tento článok páčil alebo aj ak nie, som vďačný za každú reakciu 😀

A TERAZ MENŠIE PREKVAPENIE- áno, prichystali sme si menšie prekvapko 😀 Dávidoviny existujú rok ale som si istý, že som sa nespýtal na všetko. Snažil som sa pre Dominika vymyslieť zaujímavé otázky, aby sme sa aj dozvedeli niečo, čo sme nevedeli. Neviem ako vy, ale ja som toho nevedel dosť 😀 a som rád, že do tohto úžasného športu vidím aspoň o kúsok viac.

Čo sa prekvapenia týka, konečne sa k tomu dostávam. Ak sa znova nezakecám. Priatelia, ak vás zaujíma niečo, čo mi nenapadlo spýtať sa alebo máte iné postrehy k rozhovoru, môžete v komentári pod článkom alebo pri fotke na instagrame zanechať, čo máte na srdci, a v úvode najbližšieho rozhovoru vám na vaše otázky s Dominikom odpovieme 😊

Tiež, keď máte záujem, môžete mi napísať správu na instagrame, ktorý je spomenutý na konci. Keď máte tip na niekoho, o kom by ste sa radi dozvedeli niečo viac a videli jeho odpovede aj na otázky, ktoré niekedy nedávajú zmysel, budem rád keď sa s vašim tipom podelíte.

Vážim si vašu pozornosť 😊

Ďakujem ti Dominik, že si s týmto rozhovorom súhlasil. Viem, že máš toho na srdci mnoho a ak by si chcel zanechať ešte pár slov pre čitateľov, budem naozaj rád.

Všetkým patrí veľké ĎAKUJEM 😊

Chcem sa aj ja poďakovať za príjemný rozhovor, hlavne že som si pripomenul všetky tie momenty zo svojho života, a že som sa mohol s nimi podeliť. Neviem, čo povedať na záver, asi sa očakáva nejaká hlboká myšlienka 😀, ale poviem len toľko, že hlavné je nájsť si v živote niečo, čo vám prinesie radosť a niekoho, s kým tú radosť budete zdieľať.




autor

Dávid Matuš

@davidmatus_

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Interview s @alwe_brh

Interview s @mattias.art_tattoostudio

Interview s @deal.with.nature_romi.elischer