Interview s @nonameron_

 

Po dlhšej dobe tu máme ďalší rozhovor a ja neodolám, na úvod si neodpustím malú zaujímavosť. Nebol to zámer, sľubujem. Nie je to tak dlho odkedy som si to uvedomil. Viete čo? Tak schválne, pozrite sa na rozhovory pred týmto. Poteším vás: sú len dva takže vám to ani nezaberie veľa času a dokonca stačí aby ste sa pozreli len na mená ľudí, s ktorými tie rozhovory boli. Je pravda, nebudem vám klamať, že ak ste tie rozhovory ešte nečítali, potešilo by ma keby im dáte šancu :D

Ale o to teraz nejde. Všimnite si mená. Čo majú tieto tri rozhovory spoločné? Máte času koľko len chcete...

Dobre. Verím tomu, že ste nepodvádzali a nečítate tieto slová, ktoré momentálne čítate, bez toho aby ste skúsili zistiť, čo majú spoločné. Všetky tri rozhovory sú s ľuďmi, ktorých meno začína na písmeno M. Super, takže máme za sebou úvod, ktorý som si mohol odpustiť ale nespravil som to, a poďme k dnešnému zaujímavému a výnimočnému hosťovi: Maja Jakobs Jakúbeková.

Kto je Maja Jakobs Jakúbeková?

Blogerka, poetka, autorka básnickej zbierky #Vykrivenie, vyštudovala filozofiu, lebo v puberte bola presvedčená, že hlásať slovo Filozofovo je jej životným poslaním.

Dnes ohlasuje len zníženie úrokov – robí totiž v oblasti financii. Miluje Davida Lyncha, pije čiernu kávu bez mlieka a cukru;  Toto mi o sebe prezradila v sobotu okolo jedenástej v noci cez instagram, prostredníctvom ktorého sme viedli rozhovor. Maja je „funkčná a minimalistická“, presne ako jej tvorba.

Maji, teraz, keď máš knihu dopísanú a čakáš kým uzrie svetlo sveta, aký je to pre teba pocit?

Na stupnici od 1 do 10, kde 1 je radosť z toho, že si kúpim cukrík a 10 extáza, toto bola 9. Prvú noc som nemohla spať, na druhý deň som sa upokojila. Čiže teraz to neberiem ako veľkú vec. Extáza sa možno objaví, keď si kniha nájde svoju sortu čitateľov.

V novembri ti vychádza zbierka básní #Vykrivenie. To je už za rohom. Tvorba knihy: od prvej stránky až po podobu, ktorú vidíme na pultoch je pekný kopec práce, plánovania a snahy. Aj najdokonalejší harmonogram sa niekedy nezaobíde bez menších komplikácii, ktoré treba riešiť a priznajme si... občas improvizovať. Aká bola tvoja cesta? Šlo všetko hladko alebo sa objavila aj nejaká prekážka?

Prekážok bolo niekoľko: zmena vydavateľa, posunutie termínu vydania knihy kvôli zmene grafiky, dlho sme pracovali na obálke, ktorú navrhol Miro Trimay a ešte nemáme celkom poriešenú distribúciu, takže bolo viacero komplikácii, ale výsledok snáď bude stáť za to.

Na ceste sa niekedy nejaké prekážky objavia. Zvyčajne čím dlhšia je cesta, tým viac prekážok bude potrebné prekonať. Na tom ale nie je nič zlé. Aj kvôli prekážkam silnieme a o to slobodnejší bude nádych, keď prídeš do cieľa :)

Každý človek nachádza svoju múzu v niečom inom. Čo inšpiruje teba?

Inšpirácie prichádzajú rôzne. Jedna prišla, keď som videla mamičku, ako ťuká do iphonu, keď prechádzala s kočíkom cez cestu a neobzrela sa ani na jednu stranu. Ďalšie prišli vo vlaku. Väčšina v škole.

V škole? Študuješ popri zamestnaní?

Nie, neštudujem. Aj keď je pravda, že celý život si robím nejaké kurzy a ďalšie vzdelávania. Mám milión rozpracovaných námetov, ktoré mi napadli ešte v škole a teraz ich rozpracovávam. Popri zamestnaní má človek viac času ako počas štúdia.

Mám radosť keď vidím rozbehnutého človeka. Držím ti palce. Povieš nám o svojich budúcich projektov aj niečo viac?

Sú rozpracované. Autori v tejto fáze o svojich pripravovaných projektoch neradi hovoria. Mala som tisíce strán materiálu, po „revízii“ mi z toho kvanta zostalo vyše dvestopäťdesiat strán. Väčšinou sa zaseknem na škrtacej fáze. Predpokladám, že to poznáš. Najskôr hromadíš: myšlienky, postrehy, reflexie, a keď ich chceš poskladať do logického celku, väčšina z nich ti príde zbytočná, nepotrebná. A tak škrtáš, prepisuješ, škrtáš, prepisuješ. Tak v tejto fáze sa práve nachádzam. Teda väčšinu života sa v nej nachádzam.

Veru poznám... Tiež som autor a nerád rozprávam o rozpracovanom projekte. Myslím verejne. Ale je dobre mať aspoň jedného človeka, ktorému o tvojich víziách do budúcna povieš. Názor ďalšieho človeka tvoj prvotný nápad občas ešte viac okorení, vyšperkuje a zdokonalí. No ale chápem, že nechceš zachádzať do podrobnosti pred nami. Teším sa, až ich raz spoznám :)

Maji, vráťme sa ešte k tvojej zbierke #Vykrivenie. Čo od nej môžeme očakávať?

Neviem, čo čakáte vy, ale poviem ti, čo očakávam ja. Verím, že sa prostredníctvom tejto knihy nabúram ľuďom do hlavy, zmením ich nastavenie z „homo sapiens sapiens“ na mód „hlúpe, skúpe holuby“, ktoré mi budú zobať z ruky. Podmaním si svet a všetky hospodárske budovy nechám pretrieť na purpurovú. Za peniaze, ktoré na knihe zarobím, si postavím dom v štýle Double R z Twin Peaks-u a zo svojej futuristickej terasy nachádzajúcej sa pod pod Douglasovými jedľami budem vysielať ranné streamy o zlatej žile a čiernom vigvame.

Takže tvoja tvorba má nejaký silne tendovaný odkaz? Na čo vlastne upozorňuje?

Svojou tvorbou sa snažím upozorniť na viditeľné, no skryté fenomény doby, na ľudskú dvojtvárnosť. Všetko to materiálno a zlo vyzerá ako jeden značne rozbehnutý, nezastaviteľný kolos, ale keby sa každý jednotlivec rozhodol zmeniť svoje myslenie, šlo by to zvrátiť. Ešte sme v tom bode, v ktorom je možné otočiť katastrofický scenár, i keď je to tesné. No nemýľ si moju snahu s nejakým naivným idealizmom. Čo sa týka globálnych otázok, sama neverím na šťastný koniec – fakt, že by to šlo, ešte neznamená, že to spravíme. Asi preto moja tvorba tak veľmi páchne cynizmom.

Len neprestaň veriť. Kto stratí vieru, stratí veľmi veľa. Nemyslím teraz vierovyznanie ale vieru všeobecne. Som si istý, že si to tak nemyslela ale cítim silnú potrebu dodať, že je niekto idealista, neznamená to, že je to niečo zlé. Tú silnú potrebu som mal asi kvôli tomu, že aj ja som jeden z nich a tiež verím na to dobré vo svete. Dáva mi to zmysel. Ale som vďačný aj za opačné pohľady. Človek by nemal vidieť len to svoje. Práve naopak: mal by byť otvorený vypočuť si aj iný názor a skúsiť pochopiť aj to, ako niekto iný pozerá na svet. Ja sa na tvoju knihu veľmi, ale veľmi teším :) zaslúži si svoje miesto na pultoch, v knižniciach a poličkách u niekoho doma :)

Ale poďme teraz trochu vybočiť z tejto témy. Žiadny rozhovor na tomto blogu sa nezaobíde aj bez druhej polovice. Tej osobnejšej... Majka, keby si mala možnosť navštíviť len jedno – akékoľvek – miesto na zemi – v ktorejkoľvek dobe, ktoré miesto a v ktorej dobe by to bolo? 

Mám viacero cestovateľských snov, postupne si ich plním a škrtám zo zoznamu. Ten najväčší je Japonsko. Chcela by som v ňom pobudnúť aspoň pol roka a naučiť sa všetko, čo som schopná naučiť sa o japonskej kultúre, životnom štýle, filozofii. Ak by som túto krajinu mohla navštíviť v „akejkoľvek“ dobe, bol by to začiatok dvadsiateho storočia. Rada by som sa ocitla v typickej japonskej okiji a prešla si štúdiom všetkých umení, ktoré museli gejše ovládať. Naučiť sa kendó by tiež nebolo na škodu. Celkovo keby sa s tým strojom času niečo stalo a namiesto gejše by zo mňa spravil Samuraja, tiež by to bola fajn príležitosť. Asi by ma nepriatelia zabili hneď pri prvom predvoji, ale môj päťminútový život by mal zmysel, takže... Beriem to ako druhý najlepší výlet so strojom času.

Čo ťa na Japonsku láka najviac?

Kultúra, história, filozofia, príroda.

Máš radšej čaj alebo kávu?

Kávu. Čiernu. Bez mlieka a cukru.

Ako si predstavuješ ideálny moment? Čo by sa v ňom malo odohrávať, čo by si v ňom chcela cítiť, vidieť, počuť? Ako si už ďaleko?

Zažiť dokonalú harmóniu, súlad sama so sebou. Taký ten transcendentný stav, v ktorom by ma nič nevyviedlo z miery. Proste stať sa Buddhom po tom, čo si prešiel duchovnou transformáciou. A ako som ďaleko? Opíšem to nasledovne: Milujem sobotné rána, keď ma nebudí budík, vstanem neskoro, muž mi spraví kávu, nedeje sa nič extra, len si vychutnávam úplne obyčajné sobotné ráno. Kedysi som si tieto malé radosti nevšímala, nevedela som si užiť krásu bežných momentov. Považujem to za svoj prvý krok k veľkému duchovnému prezretiu.

To znie skutočne skvele. Blíži sa záver nášho rozhovoru. Je to prvý v tomto kalendárnom roku a mňa teší, že si bola jeho neodmysliteľnou súčasťou.

Mám radosť aj za vás, čitatelia. Zdá sa mi, že som to pri žiadnom rozhovore nepísal a považujem to za svoju chybu. Čo chcem napísať, je, že si vás vážim. Som vďačný, že ste si prešli týmito riadkami a dúfam, že vám bol rozhovor s Majou aspoň z polovice tak zaujímavý ako bol pre mňa. Prajem vám krásne dni. Ahojte :)

Maji, záver je len a len tvoj. Čo by si chcela odkázať našim čitateľom. Nepremýšľaj nad tým. Čokoľvek ti napadne. Zvyšok článku je len pre teba :)

Čítajte nás, navštevujte naše čítačky, besedy a nezabudnite, že kniha je tímová práca. Čitateľ je autorov kolega a kritik.

autor

Dávid Matuš